Šačiansky skvost: Nádherné sídlo Semseyovcov komunisti zmenili na družstevnú liaheň a výkrmňu hydiny

Nie každá historická budova má toľké šťastie ako šačiansky kaštieľ. Ten padol do oka kupcovi, ktorý ho obnovuje do krásy.

Stavebný inžinier a milovník histórie a umenia v jednej osobe zachádza do čo najmenších detailov. Historický nábytok, oheň v krbe, štýlové svietidlá, elegantná kúpeľňa. Najkrajšie na tom je, že majiteľ tam aj býva. Podobne ako voľakedy Semseyovci, ktorým patril až do konca II. svetovej vojny.

Majitelia a barbari

Kaštieľ si postavili v roku 1776 v rokokovom štýle z tehál, ktoré sú recyklované z nejakej staršej gotickej stavby. Aby sa na tento rok nezabudlo, je vypísaný v strede hlavnej fasády. Nad ním sa zoznámite s rodinným erbom Semseyovcov. Korunka svedčí o ich šľachtickom pôvode.

Sídlo spolu so záhradou od nich kúpil košický lekár Dr. Ladislav Nemessányi (1885-1967) v roku 1933. Obýval štyri miestnosti, mal tam i ordináciu, i keď pracoval hlavne v Košiciach. Býval v kaštieli aj po vojne, pochovaný je na šačianskom cintoríne.

No v ďalších miestnostiach sa medzitým od roku 1952 vystriedali liaheň a výkrmňa hydiny, opravovňa strojov a sklady JRD i štátnych majetkov, ba aj autobusová stanica. Autorom týchto barbarských nápadov na využitie kaštieľa neprekážalo, že vzácne priestory zvlhli a smrdeli za hydinou, prepytujem, za jej výlučkami. V 50. rokoch v kaštieli dokonca horelo.

Záchrana

Zúboženú budovu pridelili v roku 1969 Východoslovenskému múzeu, ktoré ju zachránilo novou strechou a nutnou rekonštrukciou. Potom si tam zriadilo depozitár a dielne. Vysvitlo však, že kaštieľ nie je vyhovujúci pre všetky muzeálne zbierky, preto na pozemku za ním naplánovali výstavbu depozitárnych hál. Jednu z nich v roku 1982 postavili. V roku 1992 kaštieľ v reštitúciách vrátili potomkom posledných vlastníkov, ktorí ho potom viackrát neúspešne predávali.

Až v roku 2001 kúpil usadlosť spomínaný súkromník, na čo sa niektorí dívali s otáznikom. Odvtedy je kaštieľ (i vedľa stojaca budova sýpky) stále krajší a dobovejší. Po dohode je prístupný, dá sa prenajať a organizujú sa v ňom akcie.

Obdiv

Všimol si to aj časopis Pamiatky a múzeá, ktorý majiteľovi za rok 2004 udelil cenu za príkladný prístup k obnove.

Viaceré miestnosti vyzerajú znova rokokovo. Najparádnejšia je oválna Rytierska sieň s nádhernou freskou na kupole. Na nej vidno Rimanov, ako vtiahli do Egypta. V rámci toho rímsky generál Antonius kurizuje krásnej Kleopatre. Takto to namaľoval Erazmus Schrőtt. (Ten istý výtvarník, ktorý v roku 1786 vyzdobil prednú stenu premonštrátskeho, pôvodne jezuitského kostola Najsvätejšej Trojice na Hlavnej ulici nádherným optickým klamom.)

Nemenej pôsobivá je postava Boha Otca na nebesiach v kaštieľnej kaplnke. Jeho pohľad je taký priateľský, až je človeku fajne pri srdci.

Foto: Štefan Čaplovič

košice:dnes (20.12.2015)

Chcete si kúpiť pamiatku?

S generálnou riaditeľkou Pamiatkového úradu SR Katarínou Kosovou – ^(ROZHOVOR)

Slovensko má rozsiahly pamiatkový fond a dnes už nie je len starosťou štátu, aby boli hnuteľné a nehnuteľné pamiatky zachované. Verejnosť sa často dozvedá nepresné infor­mácie a rôzne legendy o tom, že vypredávame svoje kultúrne bohatstvo.

Je to skutočne tak? Ponúka snáď Pamiatkový úrad tento fond na predaj? Môžeme si kúpiť vysní­vanú pamiatku – kaštieľ, dom alebo aj hrad?

Ako nájdu naše zanedbané pamiatky nového a starostlivého majiteľa? Práve na to sme sa opýtali generálnej riaditeľky Pamiatkového úradu Slovenskej republiky, PhDr. Kataríny Kosovej.

Na túto otázku najpresnejšie odpovie zákon č. 49/2002 Z. z. o ochrane pamiat­kového fondu, platný od 2.2.2002. Ten­to zákon upravuje podmienky ochrany kultúrnych pamiatok a pamiatkových území a to v súlade s vedeckými po­znatkami a na základe medzinárodných zmlúv v oblasti európskeho a svetového kultúrneho dedičstva, ktorými je Slo­venská republika viazaná. Podľa § 23 to­hoto zákona, ak vlastník zamýšľa predať kultúrnu pamiatku, je povinný písomne ju ponúknuť na kúpu štátu, zastúpeného ministerstvom. Ak štát ponuku prijme, je ministerstvom kultúry určená štátna organizácia povinná do 90 dní odo dňa prijatia ponuky uzavrieť s vlastníkom kultúrnej pa­miatky kúpnu zmluvu. Ak štát takúto ponuku ne­prijme, predkupné právo zaniká. Zákon nakoniec hovorí aj o tom, že kultúrnu pamiatku alebo jej súčasť nemožno trvalo vyviezť z územia Sloven­skej republiky. Asi treba pripomenúť, že kultúrna pamiatka, v tomto prípade nehnuteľná, predstavuje nehnuteľnosť, ako každá iná. Je jedno, či je to objekt zdedený, kúpený, či je vlastníctvom súkromného majiteľa, firmy, fyzickej alebo právnickej osoby. Má však vecné bremeno a to v tomto prípade znamená, že je kultúrnou pamiatkou a platia pre túto nehnu­teľnosť ustanovenia zákona o ochrane pamiatkového fondu.

Na tú priamu otázku, či pamiatkový úrad ponúka nehnuteľnosti na predaj, možno odpovedať celkom zreteľne: Pamiatkový úrad Slovenskej republiky vytvára katalóg kultúrnych pamiatok, ktoré ich vlastníci ponúkajú na predaj, v snahe nájsť dobrých správcov kultúrneho dedičstva. Treba tiež zdôraz­niť, že pamiatky predávajú väčšinou obce a fyzické osoby a nie štát. Tento katalóg, postupne vytvá­raný Pamiatkovým úradom, obsahuje informácie predovšetkým o ponúkaných kaštieľoch a menších kúriách. ale nájdu sa aj rozsiahlejšie objekty, väč­šie areály, aj hrady. Dnes napríklad nájdete v tomto katalógu letohrádok Babylon v Brodzanoch, kuriu Dubnických v Beckove, banícky dom v Gelnici už aj so spracovanou projektovou dokumentáciou. Ale je tu aj reprezentačný kaštieľ v Haliči, a hrad Vígľaš s areálom a Vígľašský zámok. V tomto zozname nájdete aj niektoré meštianske architektúry a ľudové domy. Niekde je uvedená aj cena, ale je to nakoniec vecou dohody s konkrétnym vlastníkom, ktorý je v texte katalógu pri pamiatke uvedený. Rozhodne však môžem povedať, že žiaden pamiatkový úrad pamiatky nepredáva.

Čo by mal budúci majiteľ pamiatkového objektu ešte vedieť? Nestačí mať vlastnú predstavu o tom, čo s takouto nehnuteľnosťou chce podniknúť?

Každý, kto zamýšľa kúpiť takúto nehnuteľnosť, mal by získať o nej čo najviac poznatkov ešte pred uskutočnením takejto kúpy. Mal by si zistiť, kde sa vlastne pamiatka nachádza: napríklad či je v mest­skej pamiatkovej rezervácii, alebo je v pamiatkovej zóne? Aké obmedzenia ochrany tu budú platiť pre jej využitie, z hľadiska pamiatkového zákona? Je možné túto architektúru využiť tak, ako si predstavujem (napríklad z hľadiska zmeny priečok, výme­ny podláh, zmeny detailov, z hľadiska novej funk­cie…)? Budem môcť túto architektúru – napríklad — nadstavovať? Takéto a ďalšie otázky by mal budúci majiteľ, vo vlastnom záujme, už vopred konzultovať na príslušnom Krajskom pamiatkovom úrade. Veď predtým, než by pristúpil k realizácii svojho záme­ru v podobe projektu, musí byť pamiatka aj riadne profesionálne vyhodnotená a zdokumentovaná. Znamená to inventarizáciu pamiatkových hodnôt a architektonicko-historický, umelecko-historický a možno aj reštaurátorský výskum. V osobitných prípadoch je nutné uskutočniť aj archeologický vý­skum, ktorým sa určia hodnoty kultúrnych vrstiev pod terénom. V každom prípade, v záujme toho, aby sa predišlo stresom a sklamaniam, odporúčam už vopred uskutočniť takúto konzultáciu, ktorá je pre každého vlastníka, resp. ním splnomocnenú osobu bezplatná. Je to vlastne bezplatná pomoc pri prvých krokoch znovu oživenia pamiatky a jeho zaradenia do súčasného života, a je aj v záujme primeraného ekonomického využitia pamiatkového fondu.

Každodenná prax poukazuje práve na problémy okolo „konfliktov záujmu” medzi zákonom na ochranu pamiatkového fondu a ekonomickými záujmami ich majiteľov. Sú takého strety vlastne riešiteľné?

Často som nútená vlastníkom, ktorí prichádza­jú s vehementnou ambíciou kultúrnu pamiatku radikálne prestavať, pripomenúť, že vlastne my, pracovníci špecializovanej štátnej správy – pamiat­kári – chránime ich majetok pre ich samými. Veď tradícia kultúrneho dedičstva, ktorá je uchovaná.
koncentrovaná v pamiatkovej architektúre sa nedá nijako nahradiť, alebo jednoducho získať. Je výsled­kom storočí, umeleckým výrazom istého slohu. Do­kumentuje naše schopnosti v minulosti, výsledok práce mnohých umeleckých, aj umelecko-remesel-ných profesií. Predstavuje jedinečnú hodnotu, ktorej autentickosť sa nedá nahradiť nijakou replikou. Preto takúto hodnotu (našu vlastnú, národnú, regionálnu či európsku hodnotu) treba zachovať, pestovať, chrániť. Takáto získaná nehnuteľnosť, ktorá dozrela tŕnistou cestou až k vlastnej hodnote veku, do úrovne oceňo­vaného kultúrneho dedičstva vytvára nenahraditeľ­nú osobitnosť nášho prostredia. Vytvára hodnotový protipól našej dočasnej, „inštalovanej” súčasnosti, kde sa často predstiera výlučná hodnota nového a ešte novšieho…

Kde môže vlastník, alebo nádejný vlastník pamiatky získať podrobnejšie informácie o tom, ktoré kroky ho čakajú pri obnove nehnuteľnosti?

Práve preto, aby sme predišli prob­lémom a starostiam majiteľov pri záme­re obnoviť pamiatku. Pamiatkový úrad Slovenskej republiky vydáva opakovane príručku pre vlastníka národnej kultúr­nej pamiatky „Vademecum vlastníka”. V nej je uvedené, čo je pamiatkový fond Slovenskej republiky, aj to, ktoré zákony upravujú ochranu pamiatkového fondu. Záujemca tu nájde presný rozpis, ako treba postupovať pri obnove nehnuteľnej kultúrnej pamiatky, ako postupovať pri úprave nehnuteľnosti v pamiatkovom území, alebo čo treba urobiť pri zámere reštaurovať kultúrnu pamiatku. Taktiež sa vlastník dozvie, kde konkrétne možno získať pro­fesionálnu pomoc, pretože je tu aj adresár Pamiat­kového úradu Slovenskej reptibliky a krajských pa­miatkových úradov. No a nakoniec je to zverejnený aj návod, kde možno získať doplňujúce finančné prostriedky na obnovu kultúrnych pamiatok.

Popri rôznych, často aj negatívnych skúsenostiach iste máme aj pozitívne výsledky rekonštrukcií a nového využitia nehnuteľností, zapísaných v Ústrednom zozname pamiatkového fondu. Teda takých, ktoré našli svojich nových „starostlivých majiteľov”, dobrých správcov kultúrneho dedičstva. Eviduje pamiatkový úrad Slovenskej republiky aj takéto príklady?

Áno, skutočne evidujeme aj pozitívne výsledky a rozhodli sme sa ich aj verejne, spoločensky oce­niť. Každoročne udeľuje časopis Pamiatky a múzeá – kultúrna revue pre kultúrne dedičstvo. Výročnú cenu časopisu, spoločne s vydavateľmi Slovenským národným múzeom a Pamiatkovým úradom Sloven­skej republiky. Je to prestížna cena za najvýznamnej­šie diela a činy z oblasti ochrany nášho kultúrneho dedičstva za predchádzajúci rok. V rámci kategórie Akcia – netradičné podujatie tu dostal ocenenie za rok 2004 aj Ing. Ľubomír Homa, vlastník kaštieľa v Košiciach-Šaci (na obrázku), za príkladný prístup k obnove.

Foto: Marián Gladiš